395px

Svantovit Perun

Ancestral Volkhves

Svantovit Perun

3.SVANTOVIT

V ohromnom burácaní morských vån
V noci keï rozsvietil nebo luny spln
Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo
èo temnotu z povrchu zemského zmietlo.
Z dia¾avy cvála kôò snehobiely,
cez polia, lesy vznešene trieli
Až tam k tým skaliskám divokým,
až tam k tým skaliskám divokým.
Na koni jazdec sedí neohrozený
Odetý v zlatom krá¾ovskom brnení
V ruke meè spravodlivosti drží statoène,
ktorého švihom svoje víazstvo zapoène.
Dvíha zrak na svoju najkrajšiu, milenú,
ktorú v náruèí mora vidí schúlenú
To v nej jeho hrdos prekvitá,
To v nej jeho hrdos prekvitá.
Svoj zmysel a múdros v žily jej vlial
Jak ochranca zase dohliada naò z vysokých brál
Ona h¾a zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky
a víta ho jemnou piesòou letnej lúky.
Božský poh¾ad z nej sòal putá démona
Už neplaè moja Rujana, už viac nestonaj
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie

Svantovit Perun

3. SVANTOVIT

No meio do estrondo das ondas do mar
Na noite em que a lua cheia ilumina o céu
Surge um brilho e cresce na luz
Que varre a escuridão da superfície da terra.
De longe, um cavalo branco como a neve avança,
Atravessando campos, florestas, voando majestoso
Até aquelas rochas selvagens,
Até aquelas rochas selvagens.
No cavalo, um cavaleiro se senta destemido
Vestido com uma armadura dourada de rei
Na mão, uma espada da justiça segura bravamente,
Com um golpe, inicia sua vitória.
Ele levanta o olhar para sua mais bela amada,
Que vê encolhida nos braços do mar
É nela que sua orgulho floresce,
É nela que sua orgulho floresce.
Ele derrama seu sentido e sabedoria em suas veias
Como um protetor, observa-a das altas rochas
Ela, levantando suas mãos calorosamente para ele
O recebe com a suave canção de um campo de verão.
O olhar divino dela quebra as correntes do demônio
Já não chore, minha Rujana, já não suspire mais
Já não escorre sangue, mas uma ode a Svantovit ressoa
Já não escorre sangue, mas uma ode a Svantovit ressoa.