Hrom do toho !
HROM DO TOHO
Hrom do toho !
Zatiahlo sa nebo, rúchom èiernych mrakov.
Všetko živé utícha, len vietor šumí lesom.
Vetvy stromov tancujúce v divej búrke objatí.
Živly ohòa, vody, vzduchu, besniac v lone prírody.
Voda z neba padá, všetko vôkol zmáèa.
Víchor berie všetko, na krídlach slabé vznáša sa.
Huèí potok, duní hrom, voda v òom sa miesi.
S krvou pôdy silnie tok, zo spánku Trolla kriesi.
Bytos lesná, odpudivá z útrob zeme vychádza.
Tvárou zvere, divným údom nenávidí preklína.
Spä do útrob zeme pred divou búrkou vykroèí.
V tom záblesk svetla oslepí ho, spáli oheò nebeský.
Obrátený v prach leží medzi stromami.
Ne¾udský tvor zahubený nebeskými bleskami.
Hrom do toho tvora, èo nenávidí preklína.
Krv zeme, vietor v korunách, keï búrkou žije krajina.
Hrom do toho !!!
Trovão Nisso!
TROVÃO NISSO!
Trovão nisso!
O céu escureceu, coberto por nuvens negras.
Tudo que é vivo se aquieta, só o vento assobia na mata.
Ramos das árvores dançam na fúria da tempestade.
Os elementos de fogo, água e ar, enlouquecem no seio da natureza.
Água do céu cai, tudo ao redor se molha.
O vendaval leva tudo, nas asas fracas se eleva.
O riacho ruge, o trovão ressoa, a água se mistura.
Com o sangue da terra, o fluxo se intensifica, desperta o Troll do sono.
Ser da floresta, repulsivo, emerge das entranhas da terra.
Com a cara de um animal, com um membro estranho, odeia e amaldiçoa.
De volta às entranhas da terra, avança diante da tempestade feroz.
Nesse relâmpago, a luz o cega, o fogo celestial o queima.
Virado em pó, jaz entre as árvores.
Ser não humano, destruído pelos relâmpagos celestiais.
Trovão nisso, criatura que odeia e amaldiçoa.
Sangue da terra, vento nas copas, quando a tempestade vive na terra.
Trovão nisso!!!